Ako to začalo? Začalo to veľmi dávno, ešte keď som mala osem rokov a jednoducho som chcela mať koňa. Veľmi chcela. Kreslila som ich obrázky, bola som v konskom tábore (nikdy viac) a závidela som sestre, že môže jazdiť. Keď padala hviezda, želala som si stále dookola, že chcem mať vlastného koňa. A nikomu som o tom nehovorila, lebo by sa mi to nesplnilo. Mama vyklčovala vinohrad v záhrade, krásne miesto pre koňa... Ale dala tam bazén. Po šiestich rokoch boja, som boj vzdala... Keď budem veľká, kúpim si koňa. Viem, že si ho kúpim, lebo inak to nejde, želania na hviezdy sa vždy splnia. Splnili sa aj keď som ich poprosila, či by som nemohla ísť do Egypta, poprípade keď som bola väčšia, že chcem mať frajera.
Som už veľká? Ee. A mám koňa? Hej 
Ako to? Sestra začala chodiť na hipoterapiu, ja som začala chodiť v štyrom odrastneým urasteným žriebätám a jednej drezúrnej kobylke. Na bicykli, v daždi, búrke, teple, zime. Potom ich dali preč. Všetky. Nič mi nepovedali, iba som raz našla prázdne boxy. Svet sa nezrútil, ale... Predsi len mi to chýbalo =o). Medzitým som šla na výšku, zrazu som nevedela čo s časom. Začala som pracovať, aj 40 hodín týždenne, popri škole. Nevedela som, čo s peniazmi. Logický záver? Kúpim si koňa? ÁNO!!!
Tak sa u nás v jeden sychravý februárový deň ocitla haflingerka Orne. Vždy som bola mizerný jazdec, tak som si s Orne užila, typický tvrdohlavý mezek hafling. Vždy ma mrzelo, že bola sama. Kôň je stádové zviera, nesmie byť sám.....
Začala som prehrabávať inzeráty. Hucul? Hafling? Fjord? Nemám tu pre nich miesto =o/ Pri blúdení na internete som sa začítala do stránok pani zo žrebčína Aslan, a bolo to jasné. Shetland! Prehrabávala som sa inzerátmi ďalej. "Predám mini shetland žrebčekov", tak znel nadpis inzerátu. keď som videla fotky, skoro som sa roztopila, to bude môj druhý kôň.
Volala som "chovateľom" do Liberca. "Viete koník je ešte nie je u nás, pôjdeme pre neho o dva týždne". Prečo niekto predáva koňa, ktorý ešte nie je jeho? Nevadí, rezervovala som si ho a hneď som utekala do banky pre pôžičku na "študijné účely". Netrpezlivo som očakávala príchod malého do Česka. Nestalo sa, asi ho majitelia medzitým predali. Namiesto neho mi poslali fotky niečoho, čo pri dávke fantázie vyzeralo ako kôň. Dredy v hrive, zgučená srsť, prerastené kopytá, povolený chrbát. Keď som sa pýtala, prečo je tak zanedbaný, povedali, že predsi niekto, kto má 120 koní nemá čas behať každému okolo zadku! Chápem, fakt veľmi ťažké. Ale ďakujem nie. Nájdem si iných.
Lenže žiadni iní neboli. Madonna? 60 000. Niečo iné? Nič. Tak som poslala mail pani Renátke zo žrebčína Markés, či by sme si nerozdelili výdavky na cestu a nevybrali vlastné kone. Cesta nám bola vyrátaná firmou na 40 000. Dovidenia. A Renátka nenašla pre seba koňa, komunikácia s majiteľmi koníkov je tvrdý oriešok.
Už to vyzeralo biedne, veľmi blede. Skrsla mi myšlienka, že doviezť by som si koníka mohla, a keďže v prepravníku sú miesta dve, druhého koňa tu jednoducho predám a aspoň čiastočne mi splatí výdavky na cestu.
